Vták

10. října 2018 v 19:17 | smartly |  papaj Popeye
Volal sa... vlastne sa nijak nevolal. Majitelia mu zabudli dať meno, a tak bol proste iba "ten vták". Pestrofarebný anduliak - deň čo deň sedával na letnej teraske pred indickou reštauráciou (samozrejme v klietke) a tešil sa neustálej pozornosti hostí. Každý sa s ním chcel porozprávať, každý obdivoval jeho krásne perie, fotili si ho, robili si s ním selfíčka, napriek zákazu mu pašovali pamlsky, keď sa čašník nedíval. Boli to krásne časy, mal všetko čo si mohol priať, snáď len krídla ho občas boleli, z nedostatku pohybu, ale utešoval sa tým, že nie všetky vtáky boli stvorené na lietanie. Napríklad také sliepky.



Lenže potom prišla zmena. Začalo sa to celkom nevinne. Jedného krásneho júlového rána sa ten vták prebudil so strašnou bolesťou žalúdka. 'To museli byť tie pamlsky,' pomyslel si. Snažil sa to majiteľovi vysvetliť, ale ten sa tváril, že nerozumie reči jeho kmeňa. Tak ako každé ráno, vyložil ho na priečelie reštaurácie.

Vták sa naozaj snažil, ako len vládal, aby zanechal na návštevníkov dobrý dojem, ale bolelo to a bolelo, a nikto z nich si nevšimol, že je dneska celý bledý. Dokonca ho jeden cez mreže štuchol prstom do brucha. To už vták nevydržal a pozvracal sa. V tom momente sa začal tento človek hrozne smiať a čosi kričať a zachvíľu sa na vtáka pozerala celá reštaurácia. Desiatky očí, ktoré čumeli a čumeli, zatiaľ čo vták, celý bledý, iba v hlave červený od hanby, sa neúspešne pokúšal schovať pod krmítko.

Bolesť žalúdka samozrejme prešla, ale hanba nie. Nasledujúce dni už vták nesedel spokojne na bidle, hlasným krikom sa dožadujúc pozornosti. Stál na zemi, pod krmítkom, scvrknutý ako zmoknutý vták. Každý smiech, každé slovo, ba i šepot (ten zvlášť!), mohol byť narážkou na vtáka a jeho včerajšiu nehodu. Vták vedel, že to nie je nič, za čo by sa mal naozaj hanbiť, proste prirodzená reakcia organizmu, ale nemohol si pomôcť - za celý čas, odkedy sedával na verande reštaurácie, si práve táto udalosť získala najväčšiu pozornosť hostí. A zdalo sa mu, že odvtedy začalo do reštaurácie chodiť viac ľudí. Oni čakajú! Aj tí, čo sa tvária, že si ho nevšímajú. Tí zvlášť!

Okatejšie už nemohol dať najavo, že nestojí o žiadnu pozornosť. Napriek tomu sa hostia jeho pozornosti dožadovali. Ba o to agresívnejšie. Kričali na neho, krútili hlavami, robili debilné grimasy, hádzali mu na zem pamlsky (hoci už o žiadny nestál!). Niektorí dokonca triasli klietkou či do neho strkali príbormi. V tej chvíli bol prisahal, že už nikdy nechce žiadneho človeka vidieť.


Ubehlo pár týždňov, leto sa prechýlilo do svojej druhej polovice. Vták už opäť sedel na bidle. Staronoví hostia si ho všímali už len sporadicky, nových moc veľa nechodilo. Júlová udalosť bola všetkými, vrátane vtáka, dávno zabudnutá. Ale jej následky nie. Bolo to práve vtedy, keď vták pochopil, že pre ľudí neznamená viac než fotku v mobile. Nerozumeli mu. Nesnažili sa mu rozumieť. Nezaujímal ich. Nie v skutočnosti. Vtáky, ktoré by mu rozumieť mohli, si voľne lietali po šírom okolí a tešili sa z vlastných životov. Aj hostia prichádzali a odchádzali, všetci sa spolu bavili, zdieľali svoje zážitky, iba on tu sedel na bidle a čakal, kedy sa skončí ďalší deň.

Už nesedel tak hrdo a spokojne, ako kedysi. Sedel ležérne, ľahostajne, znudene. Keby mu občas nežmurkli oči, mohol byť kľudne vypreparovaný. Pozornosť, keď aj sporadicky nejaká prišla, ho nezaujímala. Nevšímal si ich, a oni to rýchlo vzdali a našli si inú zábavku.

Všimol si, že mu začalo vypadávať perie.


Od istého času ho majiteľ prestal nosiť na verandu. Nechával ho zamknutého v prístavbe, iba dvakrát do dňa, ráno a večer, mu chodil vymieňať žrádlo a vodu. Vták vyzeral ako modrobiela zebra, tu kúsok modrého peria, tam biele páperie. Niekde chýbalo aj to. 'Už nikdy to nesmiem urobiť!' Nemohol si však pomôcť, len čo si toto pomyslel, jeho hlava sa sklonila a zobák vyšklbol ďalší kus peria.

Spomenul si na hostí v reštaurácií. Chýbali mu. Nech boli tí ľudia hocijakí, vždy to bolo lepšie, než absolútna samota. Čo tu asi tak bude celé dni robiť? Jeho zobák vyšklbol odstávajúci kúsok páperia.


Jedného rána našiel majiteľ vtáka bezvládne ležať na zemi. Bol mŕtvy. Jeho obnažené nožičky viseli vo vzduchu, ako keby sa naposledy snažil chytiť niečoho pevného.
"Čo do pekla zas bolo s tým vtákom!", zaklial majiteľ a zaprisahal sa, že tentokrát už kúpi radšej rybičky.




 


Komentáře

1 Keeble Keeble | Web | 6. listopadu 2018 v 12:04 | Reagovat

S rybičkama je nuda... :-?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama