Kto je skutočne smartly

29. října 2017 v 23:35 | smartly
Niečo sa so mnou deje. Svedčia o tom posledné dva články. A hlavne tento. Pociťujem enormnú nedostatočnosť ľudskej reči, ale zároveň závan spokojnosti, že som zo seba dokázal dostať von niečo, čo som nikdy neplánoval zdieľať.


Vyrastal som v absolútne funkčnej a kompletnej rodine. Neexistuje nič, čo by som mohol rodičom vytknúť. Dobre, boli tam nejaké drobné chybky, ale to nič nemení na veci, že sú to tí najlepší rodičia pod slnkom. Môj brat je toho dôkazom. Vyrástol z neho ukážkový mladý muž, rovno na obálku časopisu pre mamičky možno šupnúť.
A predsa keby sa na mňa podíval nejaký psychouš a robil na mne všemožné rozbory, dozvedel by sa to, čo už si nejakú dobu uvedomujem. Som sirota. Vyrastal som bez rodičov. Nie fyzicky, veď fyzicky som bol prítomný doma 24h denne (mínus škola). Ale emocionálne. Som emocionálna sirota.
Neviem, prečo to tak je, ale vždy som rodičov vynechával zo svojho života, odjakživa, už od malička. Moja odpoveď na otázku "Ako sa máš" bola vždy "Dobre" a na otázku "Čo si dnes robil" zas "Nič také". Keď ma mama chcela objať, vždy som sa jej vyšmykol a keď sa otec snažil preniknúť do môjho vnútra alebo mi dohovárať, vždy som mu hodil nejakú kosť naoko aby bol spokojný, ale v skutočnosti som zo seba neodhalil ani smietku skutočnosti. Izba bola vždy zavretá a spoločné obedy či večere som pretrpel s neoblomným úsmevom na tvári.
Naoko som bol ten najdokonalejší syn, akého si môžu rodičia vysniť. Rok čo rok som sa zo školy vracal so samými jednotkami bez kvapky potu, nikdy som nenadával, nikdy sa s nikým nebil, nerobil problémy, nikdy na mňa neprišla žiadna sťažnosť, k dospelákom som bol slušný a úctivý, nepil som, nechodil som po nociach von, s rodičmi som sa nehádal ani ich nepreklínal pohľadom, vždy som poslúchal, nevyvádzal som, netrucoval. Robil som to tak dlho a dôsledne, až naozaj uverili, že som naprostý bezproblémový pohoďák v ktorého vnútri sa nič zložité neodohráva.

Tak si teraz predstavme, že skutočne sedím u psychoanalytika a on sa ma opýta tú obligátnu otázku: "Naozaj si na nič nespomínaš? Trebárs z úplnej mladosti, ešte pred školou?"
"Nie, nespomínam. Moja prvá spomienka je niekedy z tretiaku na základnej škole, ale som si naprosto istý, že sa nič nestalo. Hľadáte slona v myšacinci."
A predsa mám na to svoju teóriu. Nie tak dávno som sa dozvedel, prečo mi vlastne "zle vychádzali roky", teda prečo ma rodičia prihlásili do prváku až ako sedemročného. Tá scéna, keď som mal šesť rokov a rodičia sa o to pokúsili prvýkrát, vraj vyzerala nejak takto:
Matka priviedla dieťa k bránam školy, dieťa ju drží za ruku a nechce ju pustiť. Matka ho vyzýva, aby sa jej pustilo a utekalo k ostatným deťom, tak ako to robia všetky ostatné deti. On sa jej ale chytil aj druhou rukou, zaťal sa nohami do zeme a vyhlásil, že ju nikdy neopustí.
A tak mali rodičia rok na to, aby ma pripravili na osamostatnenie sa. No a ja som sa osamostatnil. Asi až príliš.

Čo som nemal v rodine, snažil som sa hľadať v kamarátoch. Lenže, pokiaľ ste také UFO ako ja, ide to ťažko. I tak sa mi podarilo nájsť až troch: Oto, Rado a Tomáš. Nenormálne som sa na nich vždy tešil. PC hry sú fajn a hodne návykové, ale žiadna PC hra nemôže nahradiť skutočného kamaráta. Mal som ale smolu. Už po roku sa odsťahovala Otova rodina. O rok na to sa odsťahovala Radova rodina. Tomáš ma opustil tesne po tom kvôli blbému nedorozumeniu (na DVDčko som mu omylom napálil nekompletnú hru a keď ma na to prišiel upozorniť, tak som sa usmial, čo on pochopil ako dôkaz, že som to urobil naschvál). Nemohol som za to. V tej dobe som ešte nemal pod kontrolou svoju mimiku. Na strednej som si už ale nikoho nenašiel, a tak som sedel s Janom, jediným chalanom, s ktorým som sedieť nechcel (a on zas so mnou). Dvaja navzájom sa nenávidiaci outsideri v jednej lavici svorne celých šesť rokov. A stále samé jednotky. Ani jediná poznámka. Clean record. Žiadna puberta. Dokonalý syn. Moja puberta bol Counter Strike.

A ono to šlo. S jediným verným kamarátom PC to celkom šlo. Teda aspoň som to tak vtedy cítil. Bol to absolútne neexistujúci život, hybernácia, ale na oprátku som vtedy naozaj nepomyslel. To som ale ešte netušil, že sa jedná o pôžičku. Pôžičku, ktorá raz bude chcieť splatiť. A až príde čas platby tak... tak...


Ten čas prichádza. Cítim to. Dneska ma na uliciach prekvapil bezdomovec. (Pokiaľ je v okruhu jednej míle bezdomovec alebo socka a ja sa nachádzam v dvestočlennom dave ľudí, s istotou a neomylne si to namieri priamo ku mne. Myslím si, že za to môže môj výzor s jemnými črtami tváre - myslia si, že som ľahká korysť. Bohužiaľ pre nich už som tak vycvičený, že mením smer pohybu v milisekunde ako sa na ich tvári zjaví rozpoznanie korysti. Tento ma však prekvapil! Zlyhal som...)
To, čo sa pri tom odohralo v mojej hlave, ma vystrašilo. Pocítil som takú zlosť, akú u seba nepoznávam. Strašný hnev, o ktorého existencii som nemal potuchy.
A na povrch sa vydrali staré spomienky... Každý jeden grázlik, ktorého kedy splodilo sídlisko a v presile si zbabelo kopol do bezbranného, sa mi vybavil v mysli aj s jeho nechutnou vyškerenou tvárou.
A zase som sa ovládol. Zatiaľ čo v mojom vnútri explodovala Tsar bomba, moja tvárička bez špetky emócií odvetila "Nemám." a nohy kráčali pokojne ďalej. Tak moc si istá časť mňa priala, aby som sa raz, RAZ v živote neovládol a... Masaker nevinného človeka. Vďaka Bohu za moju sebakontrolu. Je to môj dar a moje prekliatie zároveň. Bojím sa. Bojím sa, čo by sa mohlo stať, pretože kdesi veľmi hlboko cítim, že sa niečo deje. Blíži sa čas, keď už to nevládzem, nechcem, nedokážem ovládať. Prichádza explózia so silou úmernou miere a času potlačovania...

Hnev
Bolesť
Nepochopenie
Nezáujem
Nespravodlivosť
Púšť
Púšť

Celý svet je jedna obrovská púšť
a trvá to strašne dlho
celý
jeden
skurvený
život.

A ja už chcem poznať aj niečo iné.



Did you?











.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama