Fear, again

10. října 2017 v 1:41 | smartly
Praha, zastávka Vysočanská. Miesto úchylov, slizákov a naskrz prehnitých dementov. Sodoma Gomora. Ak sa raz rozhodnem vystrieľať ľudstvo ako Stephen Paddock, urobím to práve tu.


Sobota ráno, 7.50.
Pavúky sú úžasné stvorenia. Vedia, čo je to trpezlivosť., opakujem si, zatiaľ čo nasadám na autobus Brno - Praha s očakávaným príchodom 11.00. Vyhradila si si na mňa 5 hodín času, akýsi medzičas, kým ti zavolá L. so svojimi nechutnými sviňárnami. Prehltám horkú slinu poníženia.

Podceňuješ ma dvomi spôsobmi. Vedome nesmierne, a nevedome dosť. Ale ani vedome ma nepodceňuješ až tak, aby si sa mohla pokúsiť ma presvedčiť, že nevieš, čo mi spôsobuješ. Je to hodená rukavica a ja ju zdvíham zo zeme. Chceš zachrániť pred vlastnou sebadeštrukciou, a keby som bol rozumný, dám od teba ruky preč. Tak ako všetci ostatní, na čele s Princeznou. Ale ja som nebol rozumný. Bol som naivný.

"Obaja trpíme, ale rozdiel medzi mnou a tebou je, že ty máš rada utrpenie, a ono má zase rado mňa. Je to vlastne taký ľúbostný trojuholník.", vtipkujem pri obede, zatiaľ čo hráš imbecila, tvoju najobľúbenejšiu rolu.
"Nechápem.", použiješ tvoju najobľúbenejšiu vetu.
Ovládni sa. Ovládni sa. Ovládni sa. Napriek všetkému, čo sa vo mne odohráva, iba zložím plastový príbor. Nenávidím ho. Nenávidím ten príbor, nenávidím túto čínu, tento stôl, tento obchoďák, nenávidím toto mesto a jeho obyvateľov... a najviac zo všetkého nenávidím L. a K. a všetkých tvojich úchylov.

Akási lavička v parku. Neviem, čo sa stalo, ale sedíš naľavo. Musíš byť veľmi zamyslená, keď ti to už dobrých pár minút nevadí. Všimneš si to, až keď vytiahnem čokoládu a položím ju medzi nás. Následne sa zachycuješ nohami o lavičku a robíš stojku naležato obrátene.
"Čo robíš?"
"Pozorujem tú rastlinku."
"Ako vyzerá hore nohami?"
"Poď si to vyskúšať."
Uvoľňuješ mi miesto a ja to s obtiažami napodobňujem. Sadáš si na moje miesto.
"Len som sa chcela vymeniť.", oznamuješ mi triumfálne.
Viem, že som ti hovoril, že mám rád rafinovaných ľudí, ale asi som ti zabudol povedať, že prezrádzať svoje triky nie je zrovna rafinované.

Metro, zastávka Anděl. Máme spoločnú cestu žltou linkou. Ja vystupujem na Florenci, ty v Sodome. Zostáva jedna zastávka, a ja viem, že na Florenci už nebude čas na rozlúčku. Objímam ťa teda už na Náměstí Republiky. Potom nekonečná minúta ticha.
"Florenc.", ohlasuje ženský hlas.
Moc netuším čo robím, ale inštinktívne dvíham ruku na pozdrav a chystám sa otočiť smerom k východu. A presne v tomto momente, v tomto krátkom prchavom okamžiku, ktorý snáď netrval ani pol sekundy, som to zahliadol na tvojej tvári. Kratučké, ihneď korigované gesto - a predsa tak neomylné!

Bolo to tvoje posledné gesto, ktoré som kedy videl. A prvé pravdivé.

Škoda... Že nikdy neprišlo vedome. Čo myslíš, pristalo by mu to? Úsmev bez zubov? ...Well, it's your choice.

A tak sa dvere metra zavreli. Ty vo vnútri, ja vonku.




If you really care about somebody, don't show him. Wait until it's too late.











.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama