Run. Run. Run. Run.

8. srpna 2017 v 0:51 | smartly
Sedím v jej izbe na jej stoličke za jej stolom, čítajúc Nesmrteľnosť od M. Kunderu. Počujem buchnutie dverí a štrnganie kľúčov. Vylučovacou metódou viem, že to môže byť len ona. Každý obyvateľ bytu má vlastný nezameniteľný sled zvukov pri príchode aj pri odchode z bytu. Osobný trademark. Vykladám si bosé nohy na jej stôl.


"Ahoooj!", pozdraví ma so širokým úsmevom. Opäť ten dokonalý zubatý úsmev, ktorý by jej závidela aj nejedna profesionálna herečka. Nemám ho rád. Vlastne ho tak tajne nenávidím, pretože ten úsmev je tam vždy, nech už je vonku akokéľvek počasie, nech mala akýkoľvek deň, nech má akúkoľvek náladu. Vždy ten istý generický zubatý úsmev, ktorý jej tak moc pristane, keď ho na jej tvári vidíte prvýkrát.
"Ahoj." Odpoviem sucho a bez úsmevu. Nie, nejdem ju zvítať. Nie, nepostavím sa zo stoličky.
Podišla ku mne a objala ma teda aspoň za krk a hlavu. Musím sa usmiať, pretože to bolo proste príliš roztomilé gesto. Ale iba na chvíľu, bol to takmer nebadaný úsmev. Potom už ma bodlo pri srdci, ako to zvykne bodnúť človeka, ktorému niekto po strašne dlhom čase kratulinko, ale nemilosrdne pripomenie, že niekde tam, ďaleko mimo jeho dosahu, existuje aj život. Ten život, ktorého on nikdy nebude súčasťou.

Poodišla k posteli a ja som si ju tak mohol lepšie prezrieť. Mala na sebe vyšúchané rifle a vyťahané tričko bledomodrej farby ladiace s rifľami (nie však s jej hnedými očami).
"Pekný outfit." Po všetkých tých šatách a košieľkach, nalíčených ksichtoch a kozmetických hnusoch, ktorými si väčšina báb začne dobrovoľne ničiť svoju krásu ešte skôr, než sa naučí chodiť, musela N. prísť šikne oblečená a prirodzená až dnes. Zrovna dnes, keď sa chystám spôsobiť jej bolesť. To nem dobre z hľadiska Neural Programmingu. (1) No ale čo sa dá robiť.
"Čo je na ňom také mimoriadne?", zasmeje sa neveriacky. (2) Prejdem to mlčaním. Mám dôležitejšie veci na mysli. Premiestňujem zrak späť na knihu, pretože už sa nedokážem ďalej mučiť pohľadom na takú krásu. (3)

"Si spontánny?", odpovedá na moje mlčanie otázkou.
"Nie.", odsekol som až príliš rýchlo. V tomto momente by už aj postihnutému jednobunkovcovi došlo, že asi nie je všetko v poriadku. Že ja sa takto fakt nesprávam normálne. Ale ona má viac ako jednu mozgovú bunku. (4) Ona len hrá moju hru a ja cítim, ako sa mojimi útrobami prehnal prvý výraznejší závan hnevu. Ten mazaný vychytralec má zase prevahu. Dúfam len, že je to vedomá, zámerná a skúsenosťami vycibrená prevaha, lebo ak k tomu prišla ako slepé kura k zrnu, vytočí ma to ešte viac.
"Poď so mnou na Slovensko.", usmeje sa sťa Mona Lisa, ignorujúc moju zápornú odpoveď.
"Potrebujem aj stan?", reagujem sarkasticky.
"Tak ďaleko som zatiaľ nerozmýšľala. Došla som iba po moment kedy vystúpime z auta.", zasmeje sa.
Samozrejme. Už roky hľadám spontánneho človeka, s ktorým by sme presne niečo také spáchali. Keď ho konečne nájdem, musí to byť ten jediný deň v existencii vesmíru, keď nemienim byť spontánny.

"Dík, ale radšej ostanem v tvojej luxusnej izbe, keď už mi ju tak poctivo platíš.", vraciam úder.
Na moment sa uškrnie, ale hneď sa zastaví. Dnes predsa prišla hrať roztomilého hlupáčika. Ako aj naposledy. A predtým. A predtým... Hlupáčika, ktorému zostane nič netušiaci úsmev na tvári, aj keby ste sa na hlavu postavili.
"Za koľko odchádzaš?" Opäť nepostrehne iróniu v mojom hlase. Práve táto dôslednosť a konzistentnosť, s akou odjakživa ignoruje akékoľvek moje citlivejšie narážky, ma presvedčila, že Roztomilý Hlupáčik je len jej únikový manéver. Skutočný hlupáčik by totiž raz za čas moje narážky pochopil.
"Neviem. Asi za pol hodinu?", odpovie samozrejme úplne nevinne, ako detské pampersky. Ako inak.

To už je na mňa priveľa. Pol hodinu mesačne si nájde na svojho kamaráta. Veď častejšie stretnem nášho suseda domaseda v centre na ulici. Pol hodinu mesačne na svojich kamarátov možno stačí tebe, dievča, ale ja som z trochu inej kávy. A ešte budeš zo mňa robiť debila. Je to ponižujúce. Hrozne ponižujúce. Keď už pominieme ten drobný nepodstatný detail, že to kurva bolí, lebo som naozaj jediný človek na planéte, ktorému ešte stále záleží na ľuďoch.
"Bol by som radšej, keby si ma už nenavštevovala.", poviem nakoniec, a čakám na jej reakciu.
Pochopila. Mlčky. Vstávam teda, a so slovami šťastnej cesty odchádzam do kuchyne.
"Maj sa.", začujem ešte. Bez podfarbenia, nevinne ako vždy.

"Run. Run. Run. Run.", spieva akási žena čo sa prezýva Dcérou, a ja si uvedomujem, že som zabudol vypnúť automatické prehrávanie. Na náhody som už dávno prestal veriť. Dnes to volám Možno-Boh.
Radšej, ako sledovať Možno-Boha v ďalšej zúfalej manifestácii svojej existencie, si vsúvam peňaženku do vrecka, ruksak na plece a odchádzam na nákup. Hneď pri vstupe v oddelení so zeleninou nájdem intentzívne vyzerajúceho chalana. Okamžite zaujme moju pozornosť, pretože takých je málo. Veľmi, veľmi málo. Potom sa naše pohľady stretnú. Má v očiach ten pohľad... Akurát, že on sa mi díva do očí priamo, čisto a nevinne, ako keby to bolo niečo normálne, pozerať sa vám do očí. Skutočne pozerať... Po dvoch desatinách sekundy reflexívne odvraciam pohľad. To nie je o tom, či chcem alebo nechcem. To je jednoducho zákon. Ak sa mi niekto takto pozrie do očí, odvrátim pohľad. Bodka. Čokoľvek iné by spôsobilo, že by som sa prebudil na podlahe a pýtal sa, ako som sa tam dostal.
Cítil som jeho pohľad na sebe ešte hrozne dlhú dobu. Neznesiteľne dlhú. Snáď celé tri sekundy.
Z obchodu som odchádzal totálne vyčerpaný.

Keď som prišiel domov a kontroloval sa v zrkadle (cestou ľudia na mňa nejak podozrivo často čumeli), pochopil som, prečo tie pohľady do očí. Už zase som Svietil. Nestáva sa to často. Tak raz za pol roka možno. Ale keď sa to stane, musím sa okamžite prestať pozerať do zrkadla, prebehnúť k počítaču a pustiť si tú najpohlcujúcejšiu vec, aká existuje na celom internete. Zabudnúť. Ihneď na to zabudnúť. Pretože inak...
Nie. Nemôžeš Svietiť v tomto svete. Je to zákon. Nulté božie prikázanie: Nezasvietiš.







1) Urobte pokus. Vytipujte si jednu obeť (trebárs kamarátku) a buďte k nej hnusní vždy vtedy, keď bude mať voľne rozpustené vlasy. Stavím sa s vami o vychladenú orosenú jedenástku, že pokiaľ budete konzistentní, (maximálne) po piatich razoch už sa pred vami nikdy neukáže s rozpustenými vlastmi. A možno nielen pred vami.
Ja viem, tento pokus je pekne hnusný. Našťastie, Neural Programming ide rovnako dobre použiť pozitívne, ako negatívne. Pokiaľ sa decku budete venovať vždy len vtedy, keď začne plakať, môžete si byť istí, že z neho vyrastie malý urevaný spratek. Pokiaľ ho ale vhodným systémom odmeňovania naučíte myslieť aj na druhých, v dospelosti vám za to raz poďakuje.

2) Na improvizácii pre osobnostný rozvoj sme sa učili, že najlepšie, ako môžeme reagovať na úprimne mienený kompliment, je poďakovať. Súvisí to so statusmi. Tým, že nás niekto pochválil, nám ako vedľajší efekt zdvihol status. Pokiaľ my túto pochvalu odmietneme alebo zosmiešnime (obvykle ako prejav spoločenskej výchovy k prehnanej skromnosti, ktorú do nás vtĺkajú už od raného detstva), mimovoľne tým aj znížime status komplimentujúceho, pretože tým vlastne dávame najavo, že jeho pochvala nám ani nestojí za povšimnutie. Takže to, čo sme my zamýšľali ako prejav skromnosti, môže niekto iný pochopiť ako namyslenosť až nadutosť. Sranda, ako rôzne sa dá vnímať tá istá realita. Nech už sa prikloníme k jednej či druhej interpretácii, dôležité je, že sme si uvedomili presne toto: každý vníma realitu inak a preto je komunikácia základ porozumenia. Čím dôležitejšiu úlohu má niekto v našom živote, tým dôležitejšie je s ním/ňou komunikovať.

3) Ak ste naozaj zlý a krutý človek, zastavte sa niekedy na ulici, vytipujte si jedného dlhoročného bezdomovca, najlepšie takého, ktorý nikdy nepoznal pocit domova a stability. Začnite sa s ním rozprávať ako rovný s rovným, zaujímať sa o jeho osud, ponúknite mu, že mu vezmete šaty do práčovne, vezmite ho na teplé jedlo do jedálne, porozprávajte mu, aký je váš život plný dôvery, porozumenia a lásky k človeku. Robte to až dovtedy, kým sa konečne v jeho vyprahnutých, vyschnutých, červených prepitých očiach neobjaví prvá slza. Presne vtedy sa pozrite na hodinky, prehláste, že už musíte ísť, lebo vás čaká srdečné zvítanie s rodinou, a opustite ho. Už nikdy viac ho nenavštívte.


4) "Hej, a potom sú ešte organizácie vyslovene parazitické. Zober si trebárs takú Mensu International. Žijú v podstate len z pýchy. A že to nie sú malé členské príspevky, ktoré ročne pýtajú. A protihodnota? Žiadna. Ešte aj tých pár voľnočasových klubov si organizujú sami členovia."
 


Komentáře

1 Sili Sili | Web | 12. srpna 2017 v 20:24 | Reagovat

Kunderou nikdy nezačíná nic dobrýho, kamaráde.

2 smartly smartly | Web | 12. srpna 2017 v 22:44 | Reagovat

Oukej, šéfe.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama