Okamih pravdy

28. srpna 2017 v 21:44 | smartly
Som introvert, a idem sa zamerať na sebaprezentáciu., povedal si si. Spolužiaci sú milo prekvapení, že si prišiel na párty, veď väčšinou tvoju existenciu dokazuje len zošit pohodený na zadnej lavici. Ty však neprichádzaš nepripravený, ani bez účelu. Pokladáš mobil pred seba čelom na stôl. Na zamknutej obrazovke, ktorú nie je vidno, bliká červená kontrolka zapnutého zadného videorekordéra.

Nasledujúci deň ráno prichádza čas pravdy. Napájaš mobil do PC a sťahuješ trojhodinový súbor videonahrávky. Prejdeš myšou ponad ikonku videa a zastavíš sa. Desíš sa toho okamihu. Ako asi pôsobí navonok človek, ktorý v živote nič nenacvičoval v zrkadle, ani si nikdy neurobil selfie? Nakoniec zatváraš oči a dvakrát klikáš na ikonu videa. Hneď pri tvojej prvej vete prichádza šok.


Toto je môj hlas?

Znieš ako niekto celkom iný, a okrem toho hovoríš o level tichšie, než všetci ostatní. Ihneď si uvedomuješ, že potrebuješ rozprávať minimálne o level zaujímavejšie, aby si si udržal ich pozornosť (a nezazlievaš im to). Zastavuješ video. Potrebuješ chvíľu na predýchanie. Odlamuješ tabuľku čokolády, následne opätovne klikáš na tlačítko Play/Continue.

Po niekoľkých minútach prehrávania si začínaš všímať ďalšie odlišnosti. Tvoje gestá sú nevýrazné, a je ich málo. Takmer vôbec nezapájaš ruky. Tvoja mimika, keď už nejakú použiješ, nezodpovedá obsahu tvojich viet. Najviac ťa však zaujala intonácia tvojho hlasu. Je minimálna. To, čo v tvojej hlave znie ako normálna reč, je len monotónna uspávajúca replika, a tých niekoľko pokusov, keď si zámerne afektoval, v skutočnosti znelo ako bežná priemerne intonovaná reč. S devastujúcou fatálnosťou si uvedomuješ, že ty nemáš štýl. Úplne normálny nenápadný outfit, vyhýbanie sa konfliktom, nikdy nikoho neurazíš, ešte aj spôsob, akým piješ pivo - zo všetkého čuší zasraná priemernosť. Si n-u-d-n-ý. A tak sa človek, v ktorého hlave prebieha strhujúca oscarová melodráma, javí ako ospalý béčkový dokument o mineráloch treťohôr. Ten človek si ty.

Už len silou vôle sa prenášaš cez dvadsaťminútovú hranicu od začiatku videa. Dostatočne dlhý čas, aby si si všimol aj obsahové vzory svojho prejavu. V porovnaní s ostatnými sa zapájaš málo a nevýrazne. Väčšinou iba reaguješ na tému nadhodenú niekým iným. Často reaguješ oneskorene, zatiaľ čo sa diskusia posunula už niekde celkom inde, čo samozrejme otravuje tvojich spoluoslávencov. Obsah tvojho prejavu sa týka skôr abstraktných hodnôt, nevšímaš si materiálne veci vo svojom okolí, nekomentuješ výzor svojich spolužiakov, neinteraguješ s artefaktmi. Až teraz si prvýkrát uvedomuješ, že rozhovor sa takmer vždy stočil k veciam, ktoré ťa ani trochu nezaujímajú. To ešte viac prispieva k tvojej monotónnej intonácii. Keby si si štatisticky analyzoval časovú os rozhovorov, zistil by si, že asi 90% času by šlo označiť spojením Kecy o ničom.

Naozaj si myslíš, že ľudia 90% svojho voľného času žijú v tvrdom sebazaprení?
A aký k tomu asi tak majú dôvod?

Napriek tomu si si to väčšinu svojho života myslel. Tí ľudia musia byť nadpozemsky silné stvorenia, hovoril si si.

A ako perličku na záver môj citát o tom, prečo vám nikto nedá spätnú väzbu: Iba skutočnému kamarátovi je vaše dobro cennejšie, než strach z toho, čo si o ňom pomyslíte. Ja na to hovorím iba jedno. Urobte si spätnú väzbu sami :)

Booo, vy trasorítky! :DDD

 


Komentáře

1 Hrobárova Dcéra Hrobárova Dcéra | Web | 28. srpna 2017 v 22:06 | Reagovat

Aké by bolo video, kde si v spoločnosti priateľov?
Bolo by odlišné?

2 smartly smartly | Web | 29. srpna 2017 v 21:00 | Reagovat

[1]: Dobrá myšlienka. Myslím, že dosť odlišné, možno až diametrálne :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama