Čo nedosrali rodičia, dokoná testosterón

29. června 2017 v 19:31 | smartly
Mohol som mať tak desať rokov. Garáže pred jeho bytovkou sa týčili do závratných výšok, ani to nám však nezabránilo pomôcť si paletami, dať si koníčka a vyliezť na ne. Adrenalínová jazda pri preskakovaní z jednej na druhú sa skončila presne druhou garážou a mojou rozbitou hlavou. A tak sa šlo domov k Marekovým rodičom, ktorých som v záchvate paniky presvedčil, že je menšie zlo nechať mi tú hlavu krvácať, ako poslať ma s ňou na zašívanie. Zašívanie som už predtým zažil a rozbitá hlava oproti tomu rozhodne nebolí.

Keď bolo najhoršie zažehnané, začali lietať facky. Marek to práve dostával od otca a ja som zavrel oči. Potom tomu bol konečne koniec, a nastalo neznesiteľne dlhé trápne ticho. V miestnosti je zrazu hrozne dusno, a ja sa ešte v šoku dívam na jeho červenú tvár. Jeho hlava zvesená, jeho pohľad zostal zapichnutý do zeme. Poníženie. Strašné poníženie.

Následne ma zalial intenzívny pocit viny, ktorý prehlušil aj tú bolesť na hlave, pretože som si zrazu všetko uvedomil. To kvôli mne toto všetko. Keby som nebol taký grambľavý, keby som išiel k svojim rodičom, keby som zaklamal na tú otázku, čí to bol nápad, keby... Nemuselo sa to stať. Jeho otec sa nemusel nič dozvedieť. (a ani by sa nemusel pred nikým predvádzať)


♦♦♦

Kedysi, keď som mal ešte aj kamarátov (resp. som tomu aspoň, hltajúc Foglarove knižky, veril), som mal možnosť "preniknúť" do života nejednej domácnosti.
"Poďme po loptu!"
"Už musím na obed, ale ak chceš, môžeš ísť so mnou."
"Neviem či môžem. Musím sa opýtať našich."

Tieto vety majú jednu vec spoločnú. Vždy som po nich zažil prostredie, v ktorom ten či oný kamarát vyrastal. Kým špecifický pach sa v každom byte líšil (ešte aj dnes by som tie panelákové byty dokázal bezpečne identifikovať po slepiačky), rodičia mali všetci jednu vec spoločnú. Kazili to, kde sa dalo. Dnes, už so značným odstupom času, mám možnosť vidieť, kde skončili títo moji kamaráti z mladosti. Nevyhli sa ani takým miestam, ako sú polepšovne, ulica, blázinec. Boli to však dobrí chalani. Za to dám ruku do ohňa.

Kedysi, ešte pred klinickou smrťou tohto blogu, som myslím písal, že by som chcel byť učiteľom, a že niekto tam hore má nejaký zvláštny dar obdariť vás dokonalým antitalentom presne v tých veciach, po ktorých najviac túžite. Pokiaľ však ide o učiteľstvo, existuje ešte jeden dôvod, pre ktorý by som to nemohol robiť. Nedokázal by som sledovať, ako mi tie decká padajú pred očami, a nemôcť s tým vôbec nič urobiť. Povedané poetickejšie, učiteľ je ako Holden Caulfield so zviazanými rukami.

♦♦♦

Platón tvrdil, že skutočná láska môže existovať iba medzi (heterosexuálnymi) mužmi. Práve takéto priateľstvo bolo originálnym významom pojmu platonická láska. Pre mňa platonická láska znamená niečo trochu iné. Je to vzťah človek - zviera (predpokladajme milujúceho majiteľa). Pretože iba zviera dokážeme nadovšetko milovať, a nič od neho nechcieť naspäť. Nečakáme od neho, že pôjde v našich šľapajách, aby sme mohli byť na neho hrdí. Takisto si od neho nesľubujeme, že bude našou dominantnou, stabilnou a milujúcou polovičkou, vďaka ktorej sa budeme raz cítiť žiadaní a dôležití. Predpokladám, že si ho nechováme ani preto, že by nás neznesiteľne fyzicky priťahoval.

Ale prečo sem ťahám Platóna? Ako to súvisí s témou? Pretože ja som predsa zabudol na deti! Pri tom sú to jediné ľudské tvory schopné skutočného priateľstva. Alebo si to už nepamätáme? Už sme zabudli, pretože nám hormóny zatemnili mozog? A tak budem veci nazývať pravými menami, pretože to ja rád. Do pätnástich kamarátstva, od pätnástich známosti. Cca. Plus mínus. Výhodu majú tí, ktorých to zdraplo prvých, tí pomalší zostali, ako vždy, v nevýhode. A tak všetci hľadáme to, čo nám chýba, v druhom pohlaví. Pokiaľ ide o mňa, na známostiach si nepotrpím, a kamarátov, povedané poetickejšie, mi ukradla žena. A tak u mňa máte, muži, holt smolu.
 


Komentáře

1 Asterius Asterius | E-mail | Web | 30. června 2017 v 11:06 | Reagovat

Je to smutné, ale asi je takových případů ("Čo nedosrali rodičia, dokoná testosterón") spousta.

2 Krowka Krowka | 1. července 2017 v 11:11 | Reagovat

Deti sú nevinné a spontánne. Na jednej strane ich človek bezvýhradne miluje, a na druhej je zhrozený tým, čo si dokážu navzájom spôsobiť. Deti vedia veľmi ublížiť. Ktovie, prečo je to tak.

3 smartly smartly | Web | 3. července 2017 v 19:22 | Reagovat

[2]: To bude asi viac dôvodov. Jednak deti sú skutočné, odrážajú reálnu povahu človeka. Medzi dospelákmi sú tiež mimoriadne krutí hajzlíci, akurát to vedia lepšie skrývať, resp. ak s tým do určitého veku neprestali, skončili v polepšovniach a pod., alebo im niekto (kto sa nenechal) dal tak silno po hube, že už v živote nepovedia ani krivé slovo (a to aj keby mali zuby).
Jednak si deti nedokážu až tak dobre uvedomiť dôsledky svojho konania. Nedokážu sa tak vcítiť, lebo nikdy nezažili opačnú stranu. Dospeláci majú tú výhodu, že už všeličo prežili, alebo aspoň sprostredkovane, cez filmy, knihy a pod. Často čítam priznania, ako bol niekto bully, až kým nebol sám bullied. Až potom sa zhrozili, že čo predtým niekomu spôsobovali. Ja to vravím stále. Lepšie raz zažiť, ako tisíckrát počuť.
No a konečne asi aj preto, že deti často kopírujú, čo sa naučia od rodičov, internetu, rovesníkov. Násilie plodí násilie. A nehovorím iba o fyzickom násilí.

4 Platan Platan | E-mail | Web | 4. července 2017 v 0:41 | Reagovat

Predposledný odsek ma veľmi zaujal. Až som sa musel pozastaviť a dospieť k nejakému záveru.

"Pretože iba zviera dokážeme nadovšetko milovať, a nič od neho nechcieť naspäť."

Možno áno, ale možno nie. Moji rodičia ma neobmedzovali pri výbere toho čo chcem robiť a v podstate ani v ničom inom, no napriek tomu som vždy mal všetko čo som kedy potreboval a je tak tomu doteraz napriek tomu, že sa v mnohých veciach nezhodujeme. Myslím, že aby tvoje tvrdenie platilo museli by byť výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.

5 smartly smartly | Web | 7. července 2017 v 10:05 | Reagovat

[4]: To je dobre. Asi. Možno. Neviem. A priori to správanie nekritizujem. Veď je to tak ľudsky prirodzené. Skôr ma štvú také extrémy, ako napríklad obriezka. V zmysle "Označkujem si svoje decko, keď sa ešte nedokáže brániť, aby to potom v dospelosti nemohlo zapierať. Napríklad pred Hitlerom..."

6 Hrobárova Dcéra Hrobárova Dcéra | Web | 8. července 2017 v 1:24 | Reagovat

Asi som mám mužský mozog. Ženám nerozumiem a s chlapmi sa dá grgať pri pive. Vždy dôkladne prekontrolujú môj výstrih a iné časti... Ale nakoniec si aj tak chceme len užiť nedokonalú osobnosť...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama