Červen 2017

Čo nedosrali rodičia, dokoná testosterón

29. června 2017 v 19:31 | smartly
Mohol som mať tak desať rokov. Garáže pred jeho bytovkou sa týčili do závratných výšok, ani to nám však nezabránilo pomôcť si paletami, dať si koníčka a vyliezť na ne. Adrenalínová jazda pri preskakovaní z jednej na druhú sa skončila presne druhou garážou a mojou rozbitou hlavou. A tak sa šlo domov k Marekovým rodičom, ktorých som v záchvate paniky presvedčil, že je menšie zlo nechať mi tú hlavu krvácať, ako poslať ma s ňou na zašívanie. Zašívanie som už predtým zažil a rozbitá hlava oproti tomu rozhodne nebolí.

Keď bolo najhoršie zažehnané, začali lietať facky. Marek to práve dostával od otca a ja som zavrel oči. Potom tomu bol konečne koniec, a nastalo neznesiteľne dlhé trápne ticho. V miestnosti je zrazu hrozne dusno, a ja sa ešte v šoku dívam na jeho červenú tvár. Jeho hlava zvesená, jeho pohľad zostal zapichnutý do zeme. Poníženie. Strašné poníženie.

Následne ma zalial intenzívny pocit viny, ktorý prehlušil aj tú bolesť na hlave, pretože som si zrazu všetko uvedomil. To kvôli mne toto všetko. Keby som nebol taký grambľavý, keby som išiel k svojim rodičom, keby som zaklamal na tú otázku, čí to bol nápad, keby... Nemuselo sa to stať. Jeho otec sa nemusel nič dozvedieť. (a ani by sa nemusel pred nikým predvádzať)

Don't dream, it's over.

20. června 2017 v 18:46 | smartly
Páči sa mi, ako J. najprv napíše svoje myšlienky, a až potom vymyslí nadpis. Niekedy nadpis ani nesúvisí s obsahom článku. Lebo načo? Načo vyrábať ďalšie mantinely? Ako keby sme si ich už nevyrobili dosť medzi sebou.

Tiež si pamätáte svoje sny iba vtedy, keď máte slabý a neustále prerušovaný spánok? I tak to však stálo za to. Pretože, koľkokrát ste sa už zobudili na to, že sa dusíte, lebo sa nemôžete prestať smiať na absudrnej scénke z vlastného sna? "Bon giorno porno, signor." Môj mozog je buď absolútny šialenec, alebo abnormálny génius.

O 5 mesiacov.

15. června 2017 v 17:10 | smartly


Pár ekologických kecov

4. června 2017 v 18:26 | smartly
V živote som sa stretol už s nejedným zapáleným ekologickým aktivistom, a musím sa priznať, že vo väčšine prípadov som sa na nich pozeral buď s opovrhnutím (to ak ich zápal bol len hraný a veľmi zištný), alebo s pobaveným úsmevom (ak miera ich nadšenia bola nepriamo úmerná ich vedomostiam a rozhľadu). Jedna aj druhá skupina má potenciál narobiť viac škody, ako úžitku1. O to viac si cením skutočných ekológov s nadhľadom a vedomosťami. Kedy inokedy, ak nie dnes, keď sú informácie najdostupnejšie v histórii ľudstva, by som si nemal skúsiť vytvoriť vlastný názor sám? Posvietil som si preto na problém triedenia odpadu.