Len ja a hviezdy

12. května 2017 v 1:43 | smartly
Je to môj veľký sen. Počas tmavej, bezmesačnej noci sa dopraviť na koniec sveta, tam si len tak ľahnúť doprostred cesty a zírať nekonečné hodiny na hviezdnu oblohu nad sebou. V diaľke iba šum lístia, a všade naokolo nepreniknuteľná tma.




Ležím uprostred nepoužívanej cesty zababušený do spacáku, s hlavou položenou na cestovnom vankúši. Môj pohľad ako prvý spočinul na neprehliadnuteľnom súhvezdí Kasiopea. Kúsok doprava pláva Labuť. Obe sú veľmi spoločenské, a tak sa držia priamo v centre diania, na promenáde hviezdnej oblohy zvanej Mliečna dráha.

Snažím sa počítať hviezdy, ale asi po troch minútach to vzdávam. Nepamätám si, ktoré som už rátal, a ktoré nie. Podľa učených kníh by som napočítal maximálne štyri tisícky. Úchvatné číslo. Začínam si všímať hviezdne "oblaky", akési čierne šmuhy na svetlej línii Mliečnej dráhy. Prejdú mi zimomriavky po chrbte, keď si uvedomím, na čo sa práve teraz pozerám. Pozerám sa smerom do centra galaxie. Predo mnou sa nachádza asi 80 miliárd hviezd, a ja sa márne snažím si také číslo predstaviť. Zavriem oči a vizualizujem si nezmerné množstvo svietiacich bodiek. Viem, že v skutočnosti som sa nepriblížil ani k desatine miliónu, ale mne to stačí.


Viditeľné bodky samozrejme nie sú hviezdy, ale hviezdokopy.


Naša vzácna životodarná hviezda sa nachádza približne v dvoch tretinách od absolútneho centra galaxie. V takej relatívne pokojnej vilkovej štvrti, ale stále ďaleko od periférie mesta. Nasadám na imaginárne plavidlo a vzďalujem sa od Slnka, až kým sa nestane len obyčajnou bodkou, takou ako každá iná hviezda. Ešte stále sa nachádzam iba medzi Slnkom a jeho najbližšou hviezdou, Alpha Centauri. Veľkosť prázdneho priestoru medzi dvoma hviezdnymi susedmi je tak ďaleko za hranicami ľudskej predstavivosti, že to ani nejde opísať. Predstavujem si Slnko ako tenisovú loptičku plávajúcu v tmavých vodách niekde pri pobreží Chorvátska, a najbližšiu Alpha Centauri zas ako loptičku stratenú niekde vo vodách pri pobreží Talianska. Nekonečná temnota medzi nimi.

Ešte aj svetlu trvá asi tridsaťtisíc rokov, kým doplachtí od samého centra galaxie až k našim očiam. Usmievam sa. Keby sme chceli komunikovať s prípadnými mimozemskými dopisovateľmi z centra, odpoveď na našu správu by sa vrátila asi o tritisíc ľudských generácií. To chce hlavne trpezlivosť. A dobre vážiť slová.
Všetko, na čo sa teraz dívam, sa vymyká ľudskému chápaniu. Napríklad cestovanie v čase. Očami hľadám Andromedu, nášho blízkeho galaktického suseda. Keď ju nájdem (alebo si to aspoň namýšľam), uvedomujem si, že to, čo vidím, pochádza z obdobia, keď predchodca človeka prvýkrát uchopil do ruky kameň.




Ale nebuďme nároční. Naša galaxia nám musí stačiť. Keby sme mali toto mesto rozdeliť na tisíc rovnakých mestských častí, ešte stále by bola každá jedna mestská časť "ľudnatejšia" ako to najľudnatejšie supermesto na Zemi. Predstavme si také mesto. Mesto, ktoré je tak ľudnaté, že keď chcete prejsť z jedného konca na druhý, budete lietadlom cestovať ponad mrakodrapy 16 hodín. Si myslím, že v takom meste by som si určite našiel nejaký dokonalý kútik. Čo tak dvojhviezdu a pri nej planétu s tými najdokonalejšími piesočnými plážami? Hm, to by ma asi otravovalo to dvojnásobné svitanie. Radšej nejakú vzdialenú planétu s vnútornými zdrojmi tepla, kde by som si užil krásne prítmie a kľud a nohy by mi vyhrievala príjemná prírodná podlahovka. Alebo hviezdu s planétami tak blízko seba, že keď sa človek díva z jednej na druhú, planéta zaberá tretinu oblohy a človek reálne vidí, ako sa otáča?




Ubehli asi tri hodiny a ja sa začínam cítiť trochu osamotene. Som vlastne rád, že žijem na Zemi, lebo tu aspoň sú ľudia. A ľudia sú všelijakí, ale aspoň sú. Aj tie najkrajšie pláže s kryštáľovo čistou vodou ležiace priamo na pätách úchvatných hôr, by som už po niekoľkých dňoch vymenil za päť minút sedenia mlčky za stolom s tým najodťažitejším človekom.

Pretože dôležitejšie než "kde som", je pre mňa "s kým som". Vďaka hviezdy, že ste mi to opäť pripomenuli.





A čerešnička na záver pre záujemcov: krátke videjko sprevádzané božím hlasom Morgana Freemana.




.
 


Komentáře

1 Lennie Lennie | Web | 12. května 2017 v 10:57 | Reagovat

Hmm...tá posledná (teda predposledná) veta je pravdivá, ale aj tak, človek občas potrebuje aj tú samotu na regeneráciu :) A keď sa to tak vezme, čo tak spojenie tej najkrajšej pláže s kryštáľovo čistou vodou ležiacou priamo na pätách úchvatných hôr -s nejakým správnym človekom? Však prečo nebyť náročný? :P

Kasiopeju si inak vždy všimnem na oblohe najskôr :D
Ja mám už dávno poznačené v mojom "bucket liste" toto:
https://s-media-cache-ak0.pinimg.com/564x/fc/07/c5/fc07c581d35e5515ce3e6fda8a076750.jpg  
:))

2 Hrobárova Dcéra Hrobárova Dcéra | Web | 12. května 2017 v 15:59 | Reagovat

Počas letnej noci sme sedeli na brehu vodnej nádrže, ďaleko od ľudí a odpaľovali brčko. Hviezdne nebo nad hlavou a ja som musela uznať. Že život je neskonale krásny a som rada nažive. Bol to ten najkrajší darček aký mi môj kamarát mohol dať.

3 smartly smartly | Web | 12. května 2017 v 20:00 | Reagovat

[1]: Myslím, že tvoj bucket list bude pekné miesto :)

[2]: Takúto letnú noc by som určite urobil niečo nezvyčajné, už len preto, aby sa navždy zapísala do mojej pamäte. A nebolo by k tomu nakoniec treba ani to brčko, len trochu odvahy.

4 Hrobárova Dcéra Hrobárova Dcéra | Web | 14. května 2017 v 8:16 | Reagovat

[3]: čo také?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama